Blog

Bratia a sestry!

Začíname nový Občiansky rok, ktorý je v našej východnej cirkvi spojený so sviatkom Obrezania podľa tela nášho Pána a sviatkom svätého Bazila Veľkého. Podľa Mojžišovho zákona bolo treba splniť povinnosť po ôsmych dňoch od narodenia obrezať každého chlapca vyvoleného národa. Túto povinnosť zachovali aj svätý Jozef s Pannou Máriou. Splnením zákona dávajú najavo svoju spolupatričnosť s vyvoleným národom, z ktorého sa narodil Spasiteľ. Túto spolupatričnosť s Božím ľuďom dávala Bohorodička najavo po celý svoj pozemský život, ba aj po svojom Nanebovzatí. Preto spolu s ňou začíname Nový rok, ktorý je zároveň pre nás jubilejným rokom zázračného slzenia jej ikony v Klokočove. Dekrét Apoštolského stolca ho zvýrazňuje tým, že udeľuje odpustky veriacim, ktorí počas nastávajúceho roka navštívia naše pútnické miesto v Klokočove.

Čo robiť, aby  tento rok bol pre nás požehnaním, aké pravidlá si určiť, aby sme na konci tohto roka mohli povedať – „tento rok stál za to!“?

Tak, ako Presvätá Bohorodička aj my by sme mali vyjadriť náš jasný postoj spolupatričnosti k novozákonnému Božiemu ľudu, ktorým je Cirkev a zároveň prejaviť náš vzťah k nej ako k Matke Cirkvi. Stačí, ak vstúpi do nášho vedomia jej vážny postoj súcitu a počas celého roka sa premietne do našich vzťahov s každým človekom, ktorý potrebuje našu blízkosť. Našou úlohou je viac sa primknúť k Matke Božej a spolu s ňou citlivo vnímať bolesti dnešnej doby, a tak preniknúť do „psychológie súcitu“.  Aj jubileum plačúcej ikony z Klokočova, chce zvýrazniť skutočnú empatiu, ktorá veľmi chýba dnešným ľuďom. Preniknúť do psychológie súcitu znamená uvedomiť si, že každý opravdivý súcit je závislý na úprimných medziľudských vzťahoch, k budovaniu ktorých je povolaný každý človek. Diabol a svet chce v nás potrebu súcitu zničiť už v zárodku tým, že nášmu vedomiu podsúva mnohé nemorálne vzťahy, ktor é deformujú ľudskosť a prirodzenú túžbu človeka po súcite a ľudskej blízkosti.

Preto sa nám v tomto roku vystupuje do popredia 350. výročie plačúcej ikony z Klokočova, kde Presvätá Bohorodička veľmi zreteľne dáva najavo svoj súcit s utrpením ľudí na Zemplíne. Máriin materinský súcit je tým hlavným motívom pre prežívanie celého tohto roka.

Potreba súcitu vyplýva zo súcitného materinského plaču Bohorodičky v Klokočovskom chráme, a tiež z chladu, ktorý rezonuje v neľudskosti a neláske mnohých. To, že sa do popredia dostáva viac kultúra smrti a tzv. nové ľudské práva, zamerané na LGBTI a gender ideológiu, hovorí dosť jasnou rečou o tom, že mnohým ide viac o absolutizovanie vlastného „ja“, než o láskavý a súcitný vzťah k druhému. Pre človeka je však viac než rodová problematika dôležité to, aby budoval svoju ľudskosť vcítením sa do problému a bolesti druhého a chápaním lásky ako obety sebadarovania pre druhého.

Ak sa láska stane iba sebaláskou zameranou na vlastný chvíľkový pôžitok, človek i spoločnosť prestanú byť citliví na súcit a lásku k druhému. Môže sa to ešte na istý čas naoko podobať na pekné divadlo tých, ktorí to tak chcú prezentovať, ale natrvalo to spoločnosť i ľudstvo nenaplní. Preto je pred nami dnes plačúca ikona z Klokočova, aby sme sa od nej učili, čo je to opravdivá láska a súcit.

Vtedy, keď jej Syn zomieral na kríži, ona stála pod krížom, ako Matka Sedembolestná, a vtedy keď ľud Zemplína strádal kvôli úderom vojenských hord, ona znovu plakala, aby plačom vzbudila súcit a zahnala hrubosť vojakov. Jej slzy sú pre nás znakom toho, že prejavy súcitu a lásky nie sú zložitou úlohou, ale jednoduchou účasťou na bolesti iných. Toto sa učme od Panny Márie a po celý Jubilejný rok vnímajme svoju úlohu byť súcitnými v rozličných okolnostiach života rodiny, v kolegiálnom súcite a v spoločenskej empatii. Pri vyjadrení súcitu počítajme s tým, že vždy budeme narážať na mylné predstavy manipulátorov, či na ľudskú špekulatívnosť a aroganciu, ale to nás nesmie odradiť, lebo svet bez súcitu a obetavej lásky nemôže obstáť. To nám pripomína Pán Ježiš slovami: „Pretože sa vo svete rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“/Mt 24,12/.

A tam, kde vychladne láska a nahradí sa iba neprávosťou a kultúrou smrti, tam je ťažké hovoriť o empatii a súcite. Treba dávať pozor aj na tých, ktorí falošným súcitom chcú odviesť ľudí od pravých hodnôt a narušiť pravý vzťah lásky k Bohu i ľuďom. Musíme si uvedomiť, že aj my žijeme medzi ľuďmi, ktorí z nás môžu spoločenským tlakom urobiť karikatúru tejto citlivosti a empatie, ale toto nás neurobí lepšími.

My potrebujeme mať pred sebou vzor pravého vzťahu lásky a súcitu, ktorý nám dala plačúca Matka v Klokočove už pred 350-timi rokmi. Ona veľa nehovorila, ako to robia dnes médiá, ale v tichosti napĺňala Boží zákon a Božiu vôľu, rešpektovaním jeho slov, ktorými sa nechala osloviť. V tom istom duchu zvlášť v tomto Roku Božieho slova je nám ona príkladom, ako meniť naše zmýšľanie i naše skutky.

Mária toho ani veľa neprezentovala pred svetom, len súcitne stála pri svojom Synovi až po kríž. A túto blízkosť s ním udržiava svojou spolupatričnosťou s Cirkvou, ktorá je mystickým telom Kristovým naveky. Preto sa aj my k nej utiekame a v rozličných situáciách svojho života chceme zostať dôstojnými ľuďmi so súcitom, rešpektujúc tak prirodzený i morálny Boží zákon, ktorý je „lepší než tisíce zlata a striebra“/Ž119,72/, a to nielen v tomto jubilejnom roku, ale aj po celý náš život.

Z tohto dôvodu Thomas Merton hovorí: „Ja nemôžem jednať s druhými ľuďmi, ako s ľuďmi, pokiaľ nemám s nimi súcit. Musím mať aspoň toľko súcitu, aby som si bol schopný uvedomiť, že keď druhý trpí, cíti sa podobne ako ja vtedy, keď trpím ja… Musím sa naučiť zdieľať s druhými ich radosti, ich utrpenia, ich myšlienky, ich potreby a túžby. Musím sa to učiť nielen pre tých, ktorí sú z mojej skupiny, či z tej istej profesie, alebo rovnakej rasy, toho istého národa ako ja, ale aj vtedy, keď ľudia, ktorí trpia patria k iným skupinám, dokonca i skupinám, ktoré sú považované za nepriateľské. Pokiaľ toto robím, som poslušný Bohu. Ak to odmietam činiť, neposlúcham Ho. Nie je to teda niečo, čo sa môže ponechať vlastnému rozmaru.“ /T. Merton: Nové semená kontemplácie, s. 52/.

Panna Mária to dobre vedela, a preto zostala nielen pri Kristovom kríži, ale zostala aj pri našom trpiacom ľude Zemplína. A zostáva tiež pri tých, ktorých svojím plačom vtedy odrádzala od zabíjania a neľudskosti. A vždy zostáva pri človeku, keď on vstupuje do biedy a nešťastia.

Svätý Bazil Veľký, ktorého sviatok dnes slávime, vo svojom spolucítení s biednymi povedal v jednej zo svojich homílií tieto slová: „Kto zoderie z iného človeka odev, stáva sa zbojníkom. Kto neoblečie chudobného a má hojnosť všetkého, čo iného je?! Chlieb, ktorého držíš u seba priveľa, patrí hladnému. Nahému patrí plášť, ktorý máš odložený v skrini a nikdy ho neobliekaš. Tomu, kto chodí bosý, patrí obuv, ktorú neobúvaš. Chudobnému peniaz, ktorý hromadíš v pokladnici. Utláčaš všetkých, ktorým nepomáhaš, ak im môžeš pomôcť…“ /šiesta homília/

Logika súcitu je iná, než logika ľudskej nevľúdnosti a chamtivosti. Práve súcit s inými je to, čím nás oslovujú slzy Presvätej Bohorodičky, ktorá pred 350 rokmi plakala nad ľudskou bolesťou v Klokočove. K tomu nás povzbudzuje aj svätý apoštol Pavol, ktorý hovorí: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“/Rim 12,15/.

Chcem vám všetkým do Nového roka popriať, aby tej radosti v životoch vás i vašich rodín bolo čo najviac, a tiež, aby ste nachádzali veľa spokojnosti a šťastia v tom, že svojím súcitom aj iných urobíte šťastnými.

Nech Presvätá Bohorodička, ktorej slzy na ikone v Klokočove hovoria o láske a súcite Matky, vyprosí všetkým jej ctiteľom mnohé milosti od Krista – jej Syna, a k tomu hojnosť Božieho požehnania do nastávajúceho Nového a zároveň Jubilejného roka našej plačúcej ikony.

Vladyka Milan, košický eparchiálny biskup